autor: Petr Kubica
(Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jihlava)
Dokumentárna inscenácia je poctou solitérnemu režisérovi Elovi Havettovi (1938 – 1975), autorovi iba dvoch celovečerných filmov (Slávnosť v botanickej záhrade a Ľalie poľné), ktoré ale patria k vrcholom slovenskej kinematografie. Vo svojej dobe priniesli hravosť a spontánnosť, na ktoré autori dokumentu nadväzujú happeningom, v ktorom po ceste na Havettov hrob hľadajú jeho odkaz.
Poetiku jeho diela necháva režisérska dvojica vstúpiť do svojho konceptu, autori citujú z jeho filmov, no predovšetkým chcú zámerným inscenovaním jednotlivých epizód stredometrážnej snímky nadviazať na Havettovo autorské gesto estetiky hravosti, ktoré určilo jeho dielo i život.
Všetky veci vo filme sa stávajú filmovou postavou, Elom Havettom. Dielko hravé a rozmarné, viacznačnejšie, než sa na prvý pohľad môže zdať. Základom sú príbehy, ktoré sa režisérovi skutočne stali, ale rozprávaním sa premenili v rovnaký inšpiračný zdroj ako jeho filmy. Dvojaký druh mýtu tak inscenuje osobnosť, pretože Havetta sa nielen spomína, ale je skutočne inscenovaný ďalším filmom,
(Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jihlava)
Dokumentárna inscenácia je poctou solitérnemu režisérovi Elovi Havettovi (1938 – 1975), autorovi iba dvoch celovečerných filmov (Slávnosť v botanickej záhrade a Ľalie poľné), ktoré ale patria k vrcholom slovenskej kinematografie. Vo svojej dobe priniesli hravosť a spontánnosť, na ktoré autori dokumentu nadväzujú happeningom, v ktorom po ceste na Havettov hrob hľadajú jeho odkaz.
Poetiku jeho diela necháva režisérska dvojica vstúpiť do svojho konceptu, autori citujú z jeho filmov, no predovšetkým chcú zámerným inscenovaním jednotlivých epizód stredometrážnej snímky nadviazať na Havettovo autorské gesto estetiky hravosti, ktoré určilo jeho dielo i život.
Všetky veci vo filme sa stávajú filmovou postavou, Elom Havettom. Dielko hravé a rozmarné, viacznačnejšie, než sa na prvý pohľad môže zdať. Základom sú príbehy, ktoré sa režisérovi skutočne stali, ale rozprávaním sa premenili v rovnaký inšpiračný zdroj ako jeho filmy. Dvojaký druh mýtu tak inscenuje osobnosť, pretože Havetta sa nielen spomína, ale je skutočne inscenovaný ďalším filmom,
ktorý v skladbe z ornamentov udržuje v rovnováhe autorskú intuíciu, kolísajúcu medzi symbolom a jeho vysvetlením.
Postava filmu je akousi medzi-bytosťou, konceptuálne realizovaným objektom, ktorý je odrazom idey v tomto objekte. Snímka chce oslobodiť význam života-diela umelca od jeho pozitivistického portrétu, vzdáva sa jeho
Postava filmu je akousi medzi-bytosťou, konceptuálne realizovaným objektom, ktorý je odrazom idey v tomto objekte. Snímka chce oslobodiť význam života-diela umelca od jeho pozitivistického portrétu, vzdáva sa jeho
konvencií a prostredníctvom hry a metafory sa usiluje o intuitívnu kresbu a dramatickú vierohodnosť. Znovu stvorená filmová postava Ela Havettu je emocionálne podmienená kolektívnou pamäťou, predovšetkým je ale vnútornou projekciou, individuálnou skúsenosťou režisérov najmladšej generácie, ich ironickým a krehkým vyznaním.